Berta?
Ach Berta

Celé mestečko sa na tom bavilo, aj cikády sa posmešne chechtali.

Preto cez prázdniny radšej chodila s mamou do práce, len aby nemusela pozorovať otcov nos zaborený v novinách. Celé dni čítal Die Welt, usmieval sa, krútil hlavou, obhrýzal pery, hromžil. Vraj, aby deti lepšie naučil nemčinu.

S mamou v pivovare to bolo o inom, tá od nej nič nechcela. Vlastne chcela, chcela aby bola Berta šťastná, nikdy jej to však nepovedala. Ani jej o tom necekla. Vždy sa radšej tvárila, že sa zaujíma iba o účtovné knihy, ako by si mala priznať, že chce, aby sa tu Berta zabávala.

Pre Bertu bol pivovar zlatou studňou kratochvíľ. Vždy sa tu mala dobre, ale ani ona to nikdy mame nepovedala – dôvernosti s rodičmi, to bolo pre ňu také, že radšej nie. Vnútri to však penilo a bublalo, už, aby sa o to mohla s niekým podeliť.

Ani nevedela ako a mohla si tieto tajomstvá zobrať so sebou do hrobu. Alebo na úrazovku.

Ktovie, či by si z toho dňa niečo pamätala, keby nezasiahla vyššia moc.

V to popoludnie bola krotká ako baránok, i taká vedela Berta byť. Len musela sama chcieť. Tvrdohlavé dievčisko.

Ach, Berta.

Výlety do pivovaru s ňou robili divy. Alebo za tým stál ten dlháň, ten, čo sa na ňu na zastávke usmieval?

Nech je, ako chce, mama mala konečne pocit, že Berta je šťastná, že robí, čo ju baví – poneviera sa pivovarom a užíva si mladosť. A tiež zisťuje, ako sa varí pivo – čo by za takú ženu karlovačskí chlapi dali?

Niektorí aj vrece jačmeňa, no Berta mala v hlave iba jedného. Toho, ktorému by na husliach zahrala aj Bacha. Ako vyžadoval otec.

A pokojne by mu prezradila svoje tajomstvá, na ktoré trpezlivo čakala mama.

Aspoň tak si mysleli, tak hovorili. Namiesto času ale Bertu liečilo pivo. Veľa piva, veľa času v baroch a veľa, ehm, ako hovoria v Karlovači: čudakov.

Zvláštny národ títo Nemčúri, chech.

V Hamburgu bola Berta stratená, a otec? Ten ostal pri jazykoch – staral sa o tie najmlsnejšie v meste. Cítim sa ako klaun, hovorieval, keď obchádzal rajóny v bratovej cukrárni.

Berta sa už nebála, že ho sklame – bol to zlomený muž. Chorvátsko so starými krivdami bolo stovky kilometrov ďaleko.

Teraz mu pomáhala. Nehnevala sa, bola stratená ako on. Tak to má byť, vravievala, s osudom už dávno nebojovala. Tušila, že prakom ho neporazí, radšej sa ním nechala unášať. A keď sa jej nepáčil smer, vzoprela sa.

Osud asi chcel, aby jeden z tých čudákov dostal ďalšiu šancu.

Alebo to chcela Berta?

Nech je, ako chce, stalo sa. Hoci vravievala, že láska je mŕtva, v ten deň jej srdce začalo biť akosi radostnejšie. Dobrý pozorovateľ by si všimol, že sa jej podlomili i kolená. Ach, Berta, čo to s tebou osud hrá za hru?

Mama, opäť úradovala v pivovare. Berta za ňou chodila chodila i sem, autobusom, hypnotizovať bublajúcu penu, počúvať sipot bubliniek a rozprávať sa s nemeckým pivom. Vedeli ho variť, tí Nemci, veru hej.

Berte chutilo, keď bolo treba, vedela sa ho aj vzdať. Ako si pripomínala: obetovať osudu.

A Damir, ten sa tiež pripomenul, keď zablúdil do Hamburgu. Berta toho bláznivého psa vždy rada videla, najmä počula. Niekedy jej z Damirovej návštevy niečo kvaplo – do úst, do vrecka. Balkán, poznáte to.

Damir vždy vycítil, na ktorého colníka žmurknúť. Vedel v tom lietať. A Berta sa ochotne pridala, vraj rada bude šíriť juhoslovanskú kultúru aj v ďalekom Nemecku. Nech frickovia vedia, čo je poriadny mamurluk.

Berte s Helmuthom hlava veru poriadne trešťala. Mamurluk ako po cigánskej svadbe. Ktovie, či z pašovaného chľastu, alebo z lásky.

Tschuss
Hamburg,
bok Karlovač.

Domov, domovina. Prv realita. Jebeni vojna, jej srdce kričalo.

Na čo rada spomínala, to je preč – dom, spomienky, detstvo. Aj pivovar.

Aj pivovar? Kdežé, iba blázon by vo vojne rúcal pivovar – špitál na všetky bolesti. A že to bolelo.

Ale už je dobre a bude lepšie. Len kedy?

Stačí stretnúť starého známeho a hneď je lepšie. Inokedy treba otvoriť ešte dve pivá a terapia sa môže začať. Štyri, šesť, osem, dvanásť. Terapia Karlovačom.

Keď máš plné ruky, hlava sa umúdri. 

Nejde všetko hneď, chce to čas, trpezlivosť a občas i chuť.

Inokedy lepšie chuť nemať.

Raz tomu dáš času príliš veľa, inokedy málo.

Trpezlivý sa oplatí byť ale vždy. Zavrieť oči, natiahnuť uši a počúvať prírodu. Počuješ? To hovorí jačmeň. 

A ako toto všetko viem? Bol som pri tom. Pri Berte som bol vždy, keď bolo treba. A ona aj tak odišla. Zase. Na Slovensko kamsi, zaumienila si, že im ukáže, ako sa varí pivo.

Prečo práve tam? Joj, to sa veru musíte už spýtať jej.

Ach, Berta. Stále rovnaká. Tak to má byť.