Karlovač, och Karlovač. Bertine rodné mesto, križované štyrmi riekami, vojnami skúšané už oddávna. Rakúšania si tu už koncom 16. storočia museli vybudovať opevnenie, aby dokázali odrážať nájazdy z Osmanskej ríše. Tureckí psi vtedy kúsali ako besní. Svoje meno dostalo po arcivojvodovi Karlovi II. z rodu Habsburgovcov. Najprv to tu všetci volali Carlstadt, postupne si však každý našiel to svoje: Maďari mu nepovedali inak ako Károlyváros, Taliani to poňali veľkolepo: Carlostadio, v kajkavčine a slovinčine ho zas volali Karlovec.
Politika je pánske huncútstvo, má však svoju logiku: niečo za niečo. Keď nad mestom poletoval súmrak útoku z Osmanskej ríše, protestantská šľachta z centrálneho Rakúska (jeho kúsok dnes patrí Slovinsku) sa dohodla s arcivojvodom Karlom II. na vybudovaní opevnenia. Čo bolo za čo? Povolenie na vybudovanie pevnosti vymenili miestni za svoju náboženskú slobodu. A tak sa nad sútokom riek Kupa a Korana týči monumentálna stavba v tvare šesťcípej hviezdy. Trvalo to dlho, stálo to veľa mozoľov a námahy: opevnenie dokončili v roku 1580, no ďalších 9 rokov trvalo, kým vybudovali hradby a priekopy. Pri Osmanoch nie je opatrnosti nikdy dosť.
V Karlovači boli opatrní, prvýkrát, druhýkrát aj tretíkrát. No keď Osmani dotiahli aj siedmykrát v roku 1672, miestni si povedali, že stačilo. A tak definitívne odrazili i tento útok. Na čo nestačili kone, šable, bojovníci, o to sa postarali epidémie. Tie Karlovač trápili často, ale aj dobrou náladou a pivom sa ich vždy podarilo prekonať. Počet obyvateľov tak začal rásť. A rástol, rástol, až bola zrazu karlovačská pevnosť malá. Nemáš kuna, nemáš ništa. Na jej rozšírenie neboli peniaze a ani vôľa. V roku 1693 však Karlovač získal niektoré mestské práva a mohol si vládnuť sám. Hurá! Alebo nie?
Keď sa Turci vzdali, podpísal sa v roku 1699 Karlovský mier a Karlovač začal strácať svoj vojenský význam. Kde sa niečo končí, niečo nové vždy začína. Trvalo to takmer jedno storočie, pribudlo nespočet šedivých vlasov, no mesto sa stáva obchodnou križovatkou. Na trhoch išla najmä obilie, kukurica, soľ, drevo a tabak. Až po dlhom a silnom tlaku chorvátskeho snemu navrátila Mária Terézia Karlovač v auguste 1776 (spoločne s Rijekou) pod správu Chorvátskej korunnej zeme. Srdcia miestnych zaplesali, balkánska hrdosť priniesla ošiaľ.
Ale aby sme Márii Terézii nekrivdili, Karlovaču pomohla. Nepochybne. Dodnes tu stojí vyššie reálne gymnázium, ktoré je súčasťou globálnej siete nemeckých škôl. Aj preto sa v Karlovači počas Juhoslovanskej občianskej vojny mnohí pozerali na portrét Helmutha Kohla ako na svätý obrázok. Lavice spomínanej školy dral – alebo nabíjal statickou elektrikou pomocou svojich tesilákov – Nikola Tesla. Nebolo to jednoduché, hoci elektrinu miloval, malária chcelo tento vášnivý vzťah prekaziť. Nepodarilo sa, štvorročné štúdium dokončil za tri roky – s vyznamenaním.
Keď v roku 1781 Jozef II. potvrdzuje zvrchovanosť Karlovaču, otvárajú sa nové horizonty. Mesto sa rozširuje a stáva sa významným dopravným uzlom smerom k jadranskému pobrežiu. Stačí však vybudovať jeden železničný koridor Záhreb – Sisak a je to preč. Turisti si však do Karlovaču stále radi zájdu, najmä vďaka zámku Dubovac. Rozkošne sa týči nad riekou Kupa.
Ale to najdôležitejšie: pivo! Karlovačský pivovar založil už v roku 1854 barón Nikola Vranyczany-Dobrinović. Na pevných základoch – až do začiatku tohto storočia stál priemysel mesta hlavne na výrobe piva Karlovačka. Od roku 1984 sa balkánska živelnosť vypúšťa z klietok na desaťdňovom pivnom festivale Dani piva.
Karlovačko, kto by ho nikdy neochutnal? Leto, more, spomienky, príbehy. Berta si na pivovar tiež spomína: práve tu zažila svoju prvú opicu. Jej matka pracovala v pivovare a Berta sa jeho chodbami mohla nerušene túlať. To však boli ešte časy predtým, ako to tu kúpil Heineken. Našťastie aspoň jačmeň nechal chorvátsky. A tak ho stále miestni s chuťou pijú. Pivo je tak piatou riekou mesta Karlovač.